nedeľa 6. decembra 2015

Ešteže máme sviatky a deti


Milé moje, po strašne dlhej dobe som späť s niečím, čo som ušila. Wow, obrovská vec! :)
Nie, že by som skôr nechcela, ale akosi sa nedalo. Stále bolo niečo. Práca, deti, práca, choroby, práca, cestovanie, práca, práca, práca.. Konečne však prišla chvíľa, keď som sa rozhodla, že chcem znovu šiť a jednoducho si na to musím nájsť čas. Viete si predstaviť, aké to je, keď pracujete s látkami, krásnymi, príjemnými na omak, ale nič z nich netvoríte. Už ma doslova svrbeli prsty, bolo len otázkou času, kedy to "praskne" a znovu si sadnem k stroju. Síce k môjmu prvému, jednoduchému, mechanickému, lebo moju veľkú lásku Janome 7700 som medzičasom posunula aktívnejšej majiteľke, ale aj po viacročnej prestávke krásne vrčal a šil! :) 
Veľké šťastie, že máme sviatky a deti. To sú asi najväčšie motivátory k tvoreniu. Blížil sa Mikuláš, Remi svoju čižmu na darčeky mal, ale Marinka nie. Ako by to bolo, keby si čižmičku vyvesil len jeden z nich?!




Tá vľavo je Remiho čižma, šitá podľa úžasného fotopostupu z blogu Diary of a Quilter pred viacerými rokmi. Tá vpravo bola darovaná a dúfam, že dodnes slúži tak dobre, ako naša :)

Spôsob, akým sa čižma šije, namä, že sa pásy prišívajú priamo na vatelín, mi veľmi vyhovuje, takže som po ňom siahla znovu.
Výber látok padol na fat quarter set od Adornitu, ktorý som si minulý rok doviezla z výstavy v Houstne. Dozrel ich čas. A najmä to bolo veľmi pohodlné a rýchle rozhodovanie, lebo som hľadala látky v tyrkysových a červených odtieňoch a tento set mal presne tie farby a ešte sedel aj počet potrebných látok. Žiadne dilemy, žiadne váhanie, stačilo hneď strihať a šiť. 


So šitím je u mňa všetko po starom. Vlastne nie je. Trochu som vyšla z cviku, na detaily prešívania radšej netreba pozerať. A s Marinou na kolenách to ide trochu horšie. Buď mi berie špendlíky alebo vypína stroj :D

A skamarátila som sa s novými pomôckami:
  • geniálnymi japonskými nožnicami Kai, ostrými ako britvy; 
  • pásy látok som našívala na Thermolam, keďže som nepotrebovala nadýchaný efekt; 
  • začala som používať pravítko v palcoch, keďže takmer všetky postupy, podľa ktorých šijem, sú v palcoch, ide to rýchlejšie; 
  • a ten krásny prívesok je najnovší úlovok z výstavy v Houstne, orezávač nití



Keď som sa už k tomu šitiu dostala, ušila som rovno dve, čo budem trochárčiť. Tá vľavo je Marinkina a tá vpravo mala byť pre moje krásne krsniatko Alicu.. síce som to nestihla odoslať, ale Mikuláš bude aj o rok.. a medzičasom som si povedala, že potrebujem ešte jednu, veď Alica má aj brata, no ako by to bolo :)


Dnes ráno bola u nás obrovská radosť, Mikuláš naplnil čižmy až po okraj. 
Už menšia sranda bola zabrániť im, aby všetky sladkosti zjedli v priebehu pár hodín :)


PS: ďakujeme pani Osuskej za vynikajúce perníčky! Krásne, malinké a veľmi chutné. Musela som ich rýchlo odfotiť, lebo sa nebezpečne míňajú :)

A vám všetkým prajem pohodové prípravy na Vianoce! Dúfam, že sa čoskoro ozvem s ďalším šitým výtvorom. Nesľubujem, že to bude o pár dní, ale ateliér už je znovu v milom rozhádzanom stave, takže ma tvorenie bude lákať. 





pondelok 4. mája 2015

Pomáham, teda som { odovzdávanie } II.

Trvalo mi takmer rok (!), kým som sa znovu dostala na detskú onkológiu na bratislavské Kramáre. Z minulého odovzdávania ostali nejaké deky, vankúšiky, hračky a háčkované čiapočky a postupne prichádzali ďalšie. Aj keď som už žiadnu zbierku nevyhlasovala, jednoducho je medzi vami veľa dobrých duší, ktoré chcú svojou ručnou prácou potešiť deti bojujúce so zákernou chorobou. 

Pre detičky bola dokonca pripravená časť výstavy Patchwork Klubu Kreatív, ktorý pod vedením Danky Hoššovej pôsobí pri Centre voľného času v bratislavskej Dúbravke. 

Neviem, či je to osud alebo zhoda náhod (ale skôr sa prikláňam k prvej možnosti), ale vždy, keď niečo riešim s týmto oddelením, začnem stretávať ľudí, ktorí s ním majú niečo spoločné. Buď tam pracujú alebo si na vlastnej koži zažili, aké to je, ocitnúť sa tam s dieťaťom. Beriem to všetko ako znamenia, že je čas sa tam vypraviť. 

Deň D padol na pondelok 27.4. a ako prvýkrát, znovu som mala zmiešané pocity - jednak radosť, že deti poteším, ale aj obrovský stres a smútok z toho, že tam vôbec detičky musia byť. A ich mamy. Na tie nesmiem zabudnúť, majú to veľmi ťažké. Veľa detí bolo na izbách a nesmeli sme k nim ísť, ale celkom sa nám osvedčilo, že darček pre deti vyberajú ich maminy a máme istotu, že dostanú niečo, čo sa im páči. 

Odovzdali sme celkom slušnú kôpku vecí, nie zo všetkého máme fotky, ale niekedy nemám ani odvahu ani chuť pýtať sa na fotenie, keď vidím, že deti prechádzajú nepríjemnými vyšetreniami, liečbou alebo sú po operácii :(

Veľmi vás prosím, aby ste fotky nesťahovali, neupravovali a nešírili - kľudne pošlite link na tento blog. Ja som vďačná, že nám deti a rodičia dovolili fotiť, ale ďalej by sa s nimi nemalo manipulovať, je to predsa len veľmi citlivá záležitosť.














Z celého srdca ďakujem všetkým, ktoré ste deťom poslali darčeky 
a deťom a ich maminám prajem, aby to v nemocnici čo najrýchlejšie a čo najlepšie zvládli. 



LinkWithin